Určite nie som jediný ufón, ktorý keď cestuje MHD, premýšľa nad ľudmi, ktorý s ním cestujú. V duchu si hovorím, s kým to vlastne cestujem, kto to pri mne sedí, niekedy s hnusom a niekedy s príjemnym úsmevom príjmam dotyky cudzích ľudí. Premýšľam ako sa na niekom mohla príroda s niekam tak nepekne zahrať, keď druhému človeku nadelila krásy za troch. Hlavou sa honia myšlienky o uzavretom vesmíre metra či električky, človek pomaly levituje v dusnom teple pri dlhej jazde a jediné, čo ho z toho vyruší je dorazný šťuchanec starej dochodkyne, ktorá sa bezohľadne ryje na miesto, ku ktorému je už 5 minút voľná cesta, ale aby nemusela nikho obchádzať radšej atakuje ako obranca v hokeji.
Ale na druhú stranu, zažívam aj príjemný daydream, ako napr. keď zbadám peknú žienku, ktorá je človeku viac ako len sympatická, jediný problém je len v tom, že vždy jeden alebo druhý, skor či neskor vystúpi a je po sne. Jazda však pokračuje ďalej, znovu upadám do letargie, zasnený necítim drkotanie kvalitnej cesty, valím okále cez pootvorené okno, nevnímam premávku, rozmýšlam na dnešným dňom, čo asi bude na obed či k večeri, kam na pivko..., keď ma tu zrazu desný zápach potu vytrhne zo sna, pozriem sa okolo a to bezdomovec užívajúc si jazdy na čierno sa na mňa škerí a pritom sa ešte napcháva suchým rohlíkom a fľaškovým pivom....No a zas mám po príjemnom daydream-e...
Z odstupom času keď sa nad tým zamyslím mimo jazdu v MHD, prídemi, že ono je to stéle o tom istom, líši sa to jedne ročným obdobím a osudmi ľudí, ktoré skrývajú tiché a vysedené sedačky....
Komentáre
:))